<p>
Bunky imunitného systému produkujú množstvo rôznych solubilných molekúl, ktoré zodpovedajú za aktiváciu, proliferáciu a diferenciáciu buniek imunitného systému, za zápal a obranyschopnosť. V mnohých prípadoch pôsobenie imunoregulačných látok presahuje rámec imunitného systému a ovplyvňujú funkcie rôznych orgánov, tkanív, či systémov. Cytokíny produkujú rôzne bunky imunitného systému. Ak sú ich zdrojom lymfocyty, označujú sa ako <strong>lymfokíny</strong>, ak monocyty, resp. makrofágy, tak ako <strong>monokíny, </strong>tie, ktoré podporujú rast a diferenciáciu hematopoetických buniek v kostnej dreni sa označujú zasa ako <strong>faktory stimulujúce kolónie</strong> (<em>CSF </em><em>-</em><em> <strong>c</strong>olony-<strong>s</strong>timulating <strong>f</strong>actors</em>). Keďže značnú časť cytokínov produkujú leukocyty, ktoré primárne ovplyvňujú aktivitu ďalších leukocytov, označili sa ako <strong>interleukíny </strong>(IL). Napokon cytokíny, ktoré indukujú chemtotaktický pohyb leukocytov v smere koncentračného gradientu označujeme ako <strong>chemokíny</strong>. Podľa spektra ich pôsobenia ich delíme na cytokíny ovplyvňujúce prirodzenú (typicky IL-1, TNF a IL-17), adaptívnu imunitu (IL-2, IFN-gama a IL-4), cytokíny ovplyvňujúce hematopoézu (IL-3, IL-7, G-CSF, GM-CSF) a chemokíny (C, CC, CXC, CX3C).</p>
<p>
B- a T-lymfocyty sú bunkami, ktoré rozpoznávajú cudzorodý antigén s vysokým stupňom špecifickosti a reagujú naň. Pochádzajú zo spoločnej hematopoetickej bunky, morfologicky sú si veľmi podobné. Vysoký stupeň podobnosti medzi oboma typmi buniek možno vysvetliť skutočnosťou, že až 98 % funkčných génov je rovnakých. Odlišujú sa iba zostávajúcimi 2 %, ku ktorým patria aj gény, ktoré kódujú receptory pre cudzorodé antigény. B-lymfocyty vlastnia receptory imunoglobulínového charakteru, pričom rozpoznávajú samotný antigén, ktorý sa v organizme vyskytuje v solubilnej forme. T-lymfocyty tiež rozpoznávajú antigény svojím špecifickým receptorom, ktorý však nerozpoznáva natívne antigény, ale také, čo sa nachádzajú v žliabku MHC-molekúl v membránach buniek prezentujúcich antigén. Tento proces si navyše vyžaduje interakciu medzi adhezívnymi a kostimulačnými molekulami partnerských buniek za účelom spevnenia väzby a prenosu signálov. Antigénový receptor T-lymfocytov existuje v dvoch formách - buď ako heterodimér <em>alfa</em>, <em>beta</em> (TCR) alebo heterodimér <em>gama</em>, <em>delta</em> (TCR) a preto T-lymfocyty delíme na alafa/beta- a gama/delta-lymfocyty. Alfa/beta T-lymfocyty sa delia na tri základné populácie buniek – pomocné (T<sub>h</sub>), cytotoxické (T<sub>C</sub>) a prirodzene regulačné (nTreg), pričom pomocné sa ešte ďalej diferencujú na subpopulácie T<sub>H</sub>1, T<sub>H</sub>, T<sub>H</sub>17, T<sub>H</sub>9 a T<sub>H</sub>22.</p>
<p>
<strong>T<sub>H</sub>1-lymfocyty</strong> zodpovedajú za bunkový typ imunity. Principiálny cytokín, ktorý syntetizujú, IFN-gama, aktivuje makrofágy, čo sa prejaví ich zvýšenou mikrobicídnou aktivitou, spôsobujúcou lýzu v nich sa nachádzajúcich intracelulárne parazitujúcich baktérií. Aktivované makrofágy získajú aj zvýšenú tumoricídnu aktivitu. IFN-gama navodzuje aj zvýšenie množstva vysokoafinitných Fc-receptorov pre IgG, čím sa zvyšuje účinnosť pôsobenia ADCC-reakcie. IFN-gama, spolu s ďalším T<sub>H</sub>1-lymfokínom, IL-2, veľmi účinne aktivuje cytotoxické T-lymfocyty a NK-bunky, čím sa výber cytotoxických mechanizmov rozširuje. T<sub>H</sub>1-lymfocyty poskytujú tiež pomoc B-lymfocytom pri produkcii protilátok; vznikajú protilátky IgG1- a IgG3-triedy, ktoré viažu komplement, a tak sa zúčastňujú cytotoxických reakcií. T<sub>H</sub>1-lymfocyty sú takto predurčené na boj s intracelulárne parazitujúcimi baktériami a vírusmi. V patológii sa tento typ imunity uplatňuje pri oneskorenom (IV.) type hypersenzitívnych reakcií a pri orgánovo-špecifických autoimunitných chorobách, napr. pri <em>diabetes mellitus </em>či<em> sclerosis multiplex</em>.</p>
<p>
<strong>T<sub>H</sub>17-lymfocyty</strong> sa podieľajú na indukcii prozápalových procesov, najmä v slizničných priestoroch. IL-17A a IL-17F, hlavné cytokíny ktoré produkujú, stimulujú epitelové, endotelové bunky a fibroblasty, aby syntetizovali IL-1, IL-6, IL-8, TNF, GM-CSF, MCP-1 ako aj PGE2. V membránach endotelových buniek IL-17A a IL-17F indukujú vznik ICAM-1, čím umožňujú prechod neutrofilov do zápalového ložiska. Podporujú aj proliferáciu a diferenciáciu CD34<sup>+</sup>-kmeňových buniek do neutrofilov a v keratinocytoch navodia syntézu antimikrobiálnych peptidov. T<sub>H</sub>17-lymfocyty sú dôležité pri zvládaní infekcie patogénmi, ktoré unikajú obranným mechanizmom mediovanými T<sub>H</sub>1-, resp. T<sub>H</sub>2-lymfocytmi, napr. <em>Klebsiella pneumoniae, Borrelia burgdorferi, Bordetella pertussis, Cryptococcus neoformans </em>a iných. Možno teda konštatovať, že T<sub>H</sub>17-subpopulácia lymfocytov podporuje antibaktériovú imunitu, a preto sa niekedy označujú aj ako zápalové (inflamačné) lymfocyty.</p>
<p>
T<sub>H</sub>17-lymfocyty sa vyznačujú prítomnosťou CD26, CD161 a najmä aryl-hydrokarbónového receptora (AHR). AHR rozpoznáva nízkomolekulové chemikálie, xenobiotiká, ako sú napr. halogenované aromatické uhľovodíky a nehalogénované aromatické polycyklické uhľovodíky, typicky TCDD (2,3,7,8-tetrachlorodibenzo-p-dioxin) a benzopyrén, ktorý sa nachádza v tabakovom dyme a dyme pri spaľovaní uhlia. Rozpoznanie uvedených látok vedie k aktivácii T<sub>H</sub>17-lymfocytov a syntéze prozápalových cytokínov IL-17 a IL-22. Týmto mechanizmom sa vysvetľuje aj indukcia niektorých autoimunitných chorôb, na ktorých rozvoji sa T<sub>H</sub>17-lymfocyty podieľajú podstatnou mierou, napr. pri Crohnovej chorobe, <em>psoriasis vulgaris,</em> <em>sclerosis multiplex, </em>... . AHR však môžu aktivovať aj niektoré endogénne faktory, ako sú prostaglandíny, vysoké koncentrácie bilirubínu, nízkodenzitné lipoproteíny a rôzne modifikácie tryptofánu vznikajúce pod vplyvom UV-žiarenia. Tieto ligandy by mohli prispievať k rôznym zápalovým procesom v organizme.</p>
<p>
Základná štruktúra bunkovej membrány cicavcov sa skladá z lipidovej dvojvrstvy, do ktorej sa ponárajú proteíny, obyčajne s bočnými oligosacharidovými reťazcami, čiže glykoproteíny. Odhaduje sa, že na povrchu buniek môže byť až 1 000 rôznych molekúl, pričom každá sa tu nachádza vo viacerých kópiách, takže celkový počet molekúl na bunku môže dosiahnuť hodnotu až 8 miliónov. Jednotlivé molekuly majú celý rad funkcií, čo umožňuje bunkám dokonalú komunikáciu s prostredím, v ktorom sa nachádzajú. Proteíny bunkových membrán sa od seba odlišujú v závislosti od tkaniva či orgánu, z ktorého sa izolujú. Aj bunky imunitného systému charakterizuje vlastný súbor membránových antigénov (znakov), ktoré <em>sa objavujú v bunkovej membráne v určitom štádiu ich vývoja, pretrvávajú v nej v určitom vývojovom období bunky alebo zostávajú v nej ako charakteristický znak až do jej zániku</em>. Oficiálne sa označujú skratkou <strong>CD</strong>, ktorá sa odvodzuje od anglických slov „<strong>C</strong>luster of <strong>D</strong>esignation“ (predtým: <strong>C</strong>luster of <strong>D</strong>ifferentiation“).</p>
<p>
Interferóny (IFN) sa na podklade rozdielnej antigénovej štruktúry, odlišných hlavných producentov a ich rozdielnej aktivity delia tri typy. Kým interferóny prvého (IFN-alfa, -beta,- omega, -kappa a<strong> </strong>epsilon) a tretieho typu (IFN-lamba 1, 2, 3) sa vyznačujú najmä antivírusovou aktivitou, interferóny druhého typu (IFN-gama) sa zúčastňujú predovšetkým na regulácii bunkami sprostredkovanej imunity.</p>
<p>
NK-bunky sú lymfocyty, ktoré dokážu ničiť celé spektrum nádorových a vírusmi infikovaných buniek a to zdanlivo nešpecificky, čo viedlo aj k ich označeniu ako „prirodzené zabíjačské bunky“ (<strong><em>n</em></strong><em>atural <strong>k</strong>iller cells</em> <strong>- <em>NK</em></strong><em> cells</em>). Z morfologickej stránky patria ku skupine veľkých granulárnych lymfocytov <strong>-</strong> <strong>LGL</strong> <em>(</em><strong><em>l</em></strong><em>arge <strong>g</strong>ranular <strong>l</strong>ymphocytes)</em>. Sú to bunky s priemerom asi 10 až 12 μm, s veľkým obličkovým jadrom, s bohatou cytoplazmou, v ktorej sa nachádzajú azurofilné granuly. V periférnej krvi dospelého človeka je ich približne 10 % z celkového počtu lymfocytov, v ostatných lymfoidných orgánoch sa ich zastúpenie pohybuje medzi 1 až 5 %.</p>
<div>
Primárny amyloid vytvorený z klonovej proliferácie ľahkých Ig reťazcov (najčastejšie λ)</div>
<div>
</div>
<div>
Sekundárny, zápalový, vytvorený z amyloidogénnych proteínov a spoluúčasti SAA (sérový A amyloid, ktorý sa enormne zvyšuje ako reaktant pri zápalových, najmä reumatických, resp. imunologicky podmienených procesoch).</div>
<div>
</div>
<p>
kumulácia tekutiny v zadnej časti krku plodu merané v 11. - 13. + 6 týždni tehotenstva vrámci skríningu vrodených vývinových chýb</p>