<p>
<strong>Antagonisti 5-HT3 receptorov</strong> sú triedou liekov, ktoré pôsobia na 5-HT3 receptor, podtyp receptora serotonínu, ktorý sa nachádza na terminálnom zakončení nervus vagus a v niektorých oblastiach mozgu. Takmer všetky lieky z tejto skupiny sú antiemetiká, používané v prevencii nauzey a vracania vyvolanej protinádorovou chemoterapiou a sú zlatý štandard v tejto liečbe.</p>
<p>
<strong>Nauzea </strong>je nepríjemný subjektívny pocit, pri ktorom postihnutý pociťuje nutkanie na vracanie. Vracanie je vypudenie žalúdočného obsahu, spôsobené silnou pretrvávajúcou kontrakciou brušného a bráničného svalstva. </p>
<p>
</p>
<p>
<strong>Anticipačná nauzea a/alebo vracanie</strong> sa vyskytuje pred novým cyklom chemoterapie ako odpoveď na podmienené stimuly (zrakové, sluchové, chuťové...), ktoré sa spájajú s chemoterapiou. Zvyčajne sa vyskytuje u osôb, ktoré prekonali akútnu nauzeu a vracanie. Definuje sa tiež ako podmienená, naučená alebo psychologická nauzea a vracanie.</p>
<p>
učenie o liečbe veľkého počtu ranených a chorých pod tlakom času a väčšinou s nedostatočnými silami a prostriedkami.</p>
Liečba malígneho melanómu uvey v cyklotrónovom centre je v súčasnosti rozpracovaná len v niekoľkých centrách na svete. Cyklotron nepatrí medzi štandardné vybavenie rádioterapeutických pracovísk. Metóda ožarovania časticami – vysokoenergetickými protónmi s energiou pre oko 62 – 75 MeV urýchlenými v cyklotronoch sa nazýva protónová a hadrónová rádioterapia. Táto metóda vzužíva priaznivé rádiobiologické vlastnosti lúča elementárnych častíc. Protóny prenikajú do presne definovanej hĺbky tkaniva, v ktorej odovzdávajú maximum svojej energie a tým prakticky nezaťažia okolité tkanivové štruktúry. Pri malígnom melanóme cievovky sú indikáciou tejto metódy liečby veľké nádory lokali-zované na zadnom póle, alebo nádory nepravidelného tvaru (nevhodnosť brachyterapie). Pri lokalizácii nádoru v dúhovke je indikáciou sittuácia, keď sa chceme vyhnúť chirurgickému defektu dúhovky a fotofóbii. Riziko komplikácií je veľké, exsudatívne odlúpenie sietnice a vznik neovaskulárneho glaukómu. Pri možnosti transsklerálnej resekcie alebo ak pacient súhlasí s enukleáciou túto metódu nepreferujeme. V súčasnosti na Slovensku ešte táto metóda nie je dostupná.
Liečba episklerálnym beta žiaričom Ru106/Rh106 indikovaná len v prípade, keď malígny vnútroočný nádor:
a/ nemá väčší priemer ako 18 mm (12 PD);
b/ elevácia nie je vyššia ako 7 mm (optimum do 5 mm);
c/ minimálny odstup od makuly a hlavy (terča) zrak nervu je 0,2-2 PD;
d/ ide o melanómy vráskovca.
<p>
</p>
<p style=\"text-align: justify;\">
<strong>Pomocné T-lymfocyty</strong> (T<sub>H</sub>) dostali svoj názov podľa skutočnosti, že ich treba na aktiváciu, expanziu, diferenciáciu a izotypovú reguláciu B-lymfocytov. Bez ich pomoci B-lymfocyty nedokážu odpovedať na väčšinu antigénov. Uvedená vlastnosť je však iba jednou z mnohých. T<sub>H</sub>-lymfocyty produkujú cytokíny, ktoré zodpovedajú za obranu proti intracelulárne parazitujúcim mikroorganizmom, za oneskorený typ hypersenzitívnych reakcií, usmrcujú vhodné terčové bunky a pod. Tieto skutočnosti naznačovali, že ani populácia T<sub>H</sub>-lymfocytov nebude jednotná, čo sa neskôr potvrdilo aj<em> in vitro</em> aj <em>in vivo</em>.</p>
<p style=\"text-align: justify;\">
T<sub>H</sub>-lymfocyty sa na poklade rozdielnej produkcie cytokínov a rozdielnej funkcie, delia na tri základné subpopulácie - T<sub>H</sub>1, T<sub>H</sub>2 a T<sub>H</sub>17. <strong>T<sub>H</sub>1-lymfocyty</strong> produkujú IFN-γ, IL-2 a lymfotoxín, neprodukujú IL-4, IL-5 a IL-6. <strong>T<sub>H</sub>2-lymfocyty</strong> syntetizujú IL-4, IL-5, IL-9 a IL-13, ale nie IFN-γ, IL-2, alebo lymfotoxín. Tretia subpopulácia, <strong>T<sub>H</sub>17, </strong>dostala svoj názov podľa principiálnych cytokínov, ktoré produkuje - IL-17A a IL-17F; navyše produkuje ešte aj IL-6, IL-21, IL-22, IL-26, TNF a chemokín CCL20 (MIP3α). najnovšie do palety subpopulácií pribudli ešte ďalšie, ktoré dostali svoje pomenovanie tiež podľa svojho najdôležitejšieho produkovaného cytokínu. Ide o subpopulácie <strong>T<sub>H</sub>9</strong> (IL-9 + IL-10) a <strong>T<sub>H</sub>22</strong> (IL-22 + TNF a IL-13).</p>
<p>
</p>
<p style=\"text-align: justify;\">
T-lymfocyty sa v organizme neprestajne cirkulujú a kontrolujú „obsah“ sekundárnych lymfoidných orgánov, či sa v nich nachádza, alebo nie, látka, ktorá je pre organizmus cudzia a ktorú treba eliminovať. T-lymfocyty, sa však nachádzajú v krvnom riečisku a na to, aby prešli do extravaskulárneho priestoru sa musia cez endotelové bunky ciev „prebiť“. Túto možnosť im zabezpečí schopnosť priľnúť na povrch endotelových buniek, čiže ich adhezívnosť.</p>
<p style=\"text-align: justify;\">
Adhezívnosť sa všeobecne zabezpečuje mechanizmom väzby ligandu na svoj receptor, ktorý má prekonať prirodzené odstredivé sily medzi bunkami, ktoré podmieňuje negatívny náboj glykoproteínových molekúl ich membrán. Poznáme množstvo rôznych molekúl zúčastňujúcich sa na adhezívnych procesoch, z ktorých značná časť patrí k integrínom. Integríny na základe rozdielnej, aj keď príbuznej biochemickej štruktúry, sa delia na 8 podrodín. Ich členovia majú heterodimérovú štruktúru. Skladajú sa z väčšieho α- a menšieho β-reťazca. β-reťazec je pre všetky antigény danej podrodiny spoločný a α-reťazec je vždy rozdielny. Z hľadiska adhézie leukocytov na endotel sú najdôležitejšie integríny, ktoré patria rodinám β<sub>1</sub>, β<sub>2</sub>, β<sub>3</sub> a β<sub>7</sub>. β<sub>1</sub>-integríny poznáme skôr pod názvom<strong> VLA</strong> (<strong><em>v</em></strong><em>ery <strong>l</strong>ate <strong>a</strong>ntigens</em>) pretože jej členovia sa objavujú v membránach buniek až po niekoľkých dňoch ich opakovanej kultivácii s mitogénmi alebo aloantigénmi. Skladá sa zo 6 členov, VLA1 až VLA6. β<sub>2</sub>-integríny sú zo všetkých integrínov najznámejšie. Pre ich špecifickú expresiu na leukocytoch a adhezívne vlastnosti sa označujú aj ako <strong>leukoadhezíny</strong>. Rodinu reprezentujú štyria zástupcovia: LFA-1, Mac-1 (CR3) a p150,95 (CR4).</p>
<p>
</p>
<p style=\"text-align: justify;\">
<strong>K-bunky</strong> (<strong><em>k</em></strong><em>iller cells</em>) predstavujú heterogénnu skupinu buniek, ktorá má spoločného menovateľa v tom, že zabezpečujú reakciu, ktorá sa označuje „cytotoxicita sprostredkovaná bunkami závislá od protilátky“ (<strong>ADDC</strong> - <strong><em>a</em></strong><em>ntibody <strong>d</strong>ependent <strong>c</strong>ell mediated <strong>c</strong>ytoxicity</em>). Patria sem predovšetkým NK-bunky, monocyty, makrofágy, neutrofily a eozinofily. Špecifickosť reakcie zabezpečujú protilátky triedy IgG alebo IgE, ktoré sa viažu na terčovú bunku. Následne sa na túto nadviaže K-bunka, ktorá na terčovej bunke prostredníctvom svojho Fc-receptora rozpoznáva Fc-fragment nadviazanej protilátky. Prekrížením Fc-receptorov sa K-bunka aktivuje a cytolytickými mechanizmami terčovú bunku usmrcuje. ADCC predstavuje obranný mechanizmus boja proti parazitom a nádorovým bunkám, resp. sa zúčastňuje niektorých autoimunitných procesov a pri rejekcii štepov. </p>
<p style="\"text-align:" justify;\"=""> MFS, OMIM 15470, je geneticky podmienené ochorenie spojivového tkaniva, ktoré postihuje mnohé orgánové systémy, predovšetkým kardiovaskulárny, kostný, oči a pľúca. Vyskytuje sa približne 1: 3 000 - 5 000 ľudí. Najzávažnejšou komplikáciou je u nepoznaného MFS prasknutie aorty a náhla smrť.
<p style=\"text-align: justify;\">
Zhoubné gynekologické nádorové onemocnění, postihující jedno nebo obě ovaria. Pokročilá stádia se vyznačují rozsáhlejším postižením (např. kliček střevních, mezenteria, bránice, apod.). Zahrnuje několik skupin nádorů rozdílné etiologie. Mezi gynekologickými nádorovými onemocněními se jedná o nejzhoubnější typ, který představuje 25 % gynekologických nádorů, ale odpovídá za více než 50 % úmrtí v této skupině. V příčinách úmrtí na nádorová onemocnění u žen mu patří páté místo. Vyznačuje se vysokou mírou recidivy a chemorezistence. Diagnostické nástroje nejsou dostatečně efektivní. V důsledku je většina pacientek diagnostikována s již pokročilými stádii se sníženou pravděpodobností přežití. V karcinogenezi tohoto onemocnění se uplatňují patrně i extraovariální tkáně (např. vejcovod).</p>